Zhoršujúce sa hospodárske podmienky a politické represie vo "Východnom Nemecku"
podnietili niekoľkomesačné protesty, ktoré sa začali na vidieku a
vyvrcholili 16. júna 1953 výzvou na generálny štrajk, pripomína tlačová
agentúra AP.
Nasledujúci deň vyšlo do ulíc viac ako pol milióna ľudí v celej NDR
vrátane hlavného mesta Berlín. Približne 50 ľudí bolo zabitých a tisíce
zatkla komunistická tajná polícia s pomocou sovietskych vojsk. Desiatky z
nich neskôr popravili.
Východonemecký režim označil toto povstanie za "fašistický puč" vyvolaný
Západom, pričom pre toto tvrdenie neexistovali žiadne dôkazy. Išlo o
prvú revoltu proti sovietskej vláde vo východnej Európe; ďalšie
nasledovali v Maďarsku (1956) a vtedajšom Česko-Slovensku (1968).
"Povstanie zo 17. júna nebolo namierené len proti rastúcim nárokom na
zamestnancov, nízkym mzdám, vysokým cenám, prázdnym regálom," povedal nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier v prejave pred zákonodarcami.
"Bolo namierené proti 'zglajchšaltován' celej spoločnosti, proti vláde
založenej na plánovaní, proti násilnej kolektivizácii, proti štátnemu
dozoru, propagande a cenzúre, proti útlaku kresťanov, členov opozície a
nonkonformistov, proti diktatúre jednej strany, ktorá tvrdila, že má
vždy pravdu," dodal.
Po potlačení povstania utiekli státisíce ľudí do "Západného Nemecka"
(Nemeckej spolkovej republiky - NSR) alebo Západného Berlína, až kým
komunistický režim nespevnil tzv. železnú oponu rozsiahlym pohraničným
plotom a tzv. Berlínskym múrom.
Steinmeier poznamenal, že snaha o slobodu nakoniec zvíťazila, keď
demonštranti v roku 1989 opäť vyšli do ulíc a nakoniec zvrhli
komunistickú diktatúru, čo o rok neskôr viedlo k zjednoteniu Nemecka.